(Ne)Tradičné fotenie nášho novučičkého bábätka

Už sme štyria.. Aj s malinkou novučičkou bábikou. Vôňa novučičkého bábätka, rozkošné ručičky a nožičky, malé chutnučké pršteky, ktoré by som samou láskou zjedla. Túžili sme zachytiť aspoň kúsok tohto šťastia. Spomienky na tieto vzácne okamihy. No a kto by nechcel?

Avšak čo Vám poviem – Človek mieni – Pán Boh mení. A tak darmo sme mali nalinkované ako bude prebiehať fotenie, naplánované aké nám asi približne urobí fotografka zábery, pozná to snáď každý, pri deťoch sa nedá nič dopredu naplánovať, ani pripraviť. Tobôž pri takých malých. A tak asi polovica z tých prekrásnych fotiek vznikla, keď sa naša fotografka zbalila, pobrala všetky rekvizity, šatky, postieľku, foťák, obula sa  … a neodišla. Pretože darmo sa naša staršia princezná miluje fotiť, hľadieť do foťáku, obzerať sa v zrkadle, v deň fotenia dostala tú pravú trému a za úsmev do fotoaparátu by nevymenila ani cukrík. To je už čo povedať. Darmo sme sľubovali ako kandidáti do parlamentných volieb, darmo sme ponúkali hory – doly, nič neprelomilo ľady našej ľadovej kráľovnej. A keby toho nebolo dosť, náš najmenší poklad, hviezda fotenia, si po istom čase povedala: A dosť!, nebudem ja spať už viacej, sveta sa mi zažiadalo vidieť. Keď sme však už mysleli, že už je foteniu koniec, že už viac toho nepofotíme (ach ten mamičkovský plurál – samozrejme, že fotila len pani fotografka), v tom momente ako takmer za sebou fotografka zatvorila dvere, sa mladšia z našich dievčeniec pobrala do ríše snov a staršia sa láskyplne prikmotrila k nej, aby na ňu dohliadala. No tak to sa nedalo nezvečniť.

Do toho všetkého medzičasom medzi dverami prestupoval chlap ako hora. Ten keby zavelí, že koniec s fotením, ide sa domov, tak sa asi aj ja pobalím a nevedno kam, sa poberiem preč. Štrngotal s kľúčmi od auta a už – už by si odniesol svoj fotografický poklad domov, keď tu ako bohatier v striebornej zbroji nastúpil môj muž a snažil sa ho “opiť“ sladkým pokušením zákuskov z krstín. Čo si budeme hovoriť, východniara koláčmi príliš neoslníte. Ale náš tato sa nevzdával a vyťahoval ďalšie tromfy z rukávu. Teda z chladničky …

Musím ešte dodať, že naša najmladšia dcérka bola ako skutočná filmová hviezda a mala isté celebritné maniere. I fotenie bolo trošku neštandardné. Po prvé – nenechala sa fotiť ako čerstvé bábätko. Do desiatich dní je najlepší čas na realizáciu novorodeneckých fotiek. Priznávam, máme aj my, rodičia, na tom istý podiel viny. Rozhodli sme sa totižto zveriť náš najmladší voňavučký batôžtek radosti fotografickému oku našej kamarátky. Háčik bol v tom, že býva až v Ružomberku, preto bolo potrebné zladiť jej voľné termíny fotenia s našimi plánmi. A tak náš drobček mal v čase fototermínu 24 dní. No zatiaľ čo novopečené bábätká prespia väčšinu dňa, naša malá bábika musela byť pred svojou modelkovskou premiérou istú dobu hore. Také sme dostali inštrukcie. Aj by naša hviezdička využila tento čas čakania fintením sa, ale šaty a kostýmy boli taktiež v réžii pani fotografky. A aj by si urobila účes, ale tých pár jemných vláskov poslušne leží nepohnute na hlávke, že škoda čo i len dáky hrebenček vyberať na tie tri vlásky. Čo však bolo pre nás prekvapujúce, bola rýchlosť akou naša malinká princezná zaspala, keď ju fotografka zabalila do šatky. Môj manžel pomaly ani nestihol dokončiť skeptický názor, že jej sa zviazanej nebude páčiť a malej Šípkovej Ruženke už klipkali očká. Hotový zaklínač hadov. Už aj by som ju brala za pestúnku a uspávačku toho nášho pokladu. Len kto to oznámi tomu pánovi, ktorý netrpezlivo čaká a stepuje medzi dverami, s optimisticky naštartovaným autom? Ďalším pokynom bolo: „Len seď a chvíľu oddychuj.“ Poznáte ten paradox, keď sa vám niekto stará o dieťa a vy zrazu neviete, čo máte robiť skôr a aj tak celý čas len tŕpnem a som ako na ihlách, pripravená kedykoľvek pomôcť. Ešte je len krátko na svete od doby, čo som ju deväť mesiacov nosila výlučne ja, a tak to bol zvláštny pocit vidieť ju v náručí inej žienky, ktorá sa o ňu výlučne stará. Znie to čudne? Odporúčam si to ísť vyskúšať. Minimálne vám bude na nejaký čas postrážené dieťa a ako bonus dostanete zvečnené fotky na pamiatku. Určite sa im potešia aj novopečené babky a dedkovia, či prastarí rodičia. Nie zlý nápad ako darček. Stále som sa však cítila nenahraditeľná, keď u malej modelky nastúpil hlad. Kojiť ju si už netrúfol nikto iný. Zato naša staršia Bambuľka si za ten čas stiahla milú pani fotografku na hranie s jej hračkami. Všetci šmolkovia pod vedením našej dcérky protestovali, keď sa vracala k foteniu. No za chvíľu ustúpili všetky chmáry a mračná z našej obývačky a už tu Bambuľka pobehovala s kadečím, čo v jej krásnom detskom svete nahrádzalo fotoaparát, aby mohla napodobňovať fotografku pri práci.

Druhým atypickým aspektom a istým celebritným manierom bolo fotenie doma. Opäť sme v tom však mali prsty. Akosi sme jej neschválili vyše dvojhodinovú cestu pár dní po narodení. A darmo plakala. Veď všade počúvame, že dieťaťu treba hneď od začiatku stanoviť hranice. Rázne sme jej vysvetlili, že kým nemá šesť, myslím tým týždňov, nikam cestovať nebude. Mladá dáma – ja v tvojom veku … Úprimne, bola som rada za tentoraz štandardný príchod domov, bez akýchkoľvek výletov do nášho hlavného mesta, tak ako to bolo po prvom pôrode. Sprvoti však bolo pre mňa prekvapujúce, že najlepším riešením je fotiť v ateliéri, ale keď som videla, koľko toho k nám fotografka priniesla, tak som sa ani nečudovala. Kvety, šatky, čelenky, koberčeky, dečky, mini postieľku, košíky, samozrejme fotoaparát, príslušenstvo k tomu a to nepriniesla z ateliéru všetko. Som sa chvíľku bála, či si so sebou nenesie aj ďalšie bábatká na fotenie. Ako dablérov – keby nevyšli zábery, že by ju nahradilo nejaké iné drobča. Fakt som mala pocit, že je pripravená na všetko. Nehovoriac o hľadaní vhodného miesta u nás v byte, kde je slnečno, ale nie priame svetlo a bez akýchkoľvek rušivých tieňov.

Ani naša pani fotografka sa ale nenechala zahanbiť a kládla si proti-podmienky. Biele návliečky na posteľ. My by sme radi splnili prianie, ale kde ja zoženiem biele návliečky? Obliečky všakovakého druhu, farby, dĺžky, ale biele nie. Tu by ani Azuritko nepomohol. Aspoň, že máme kreatívnu iniciátorku tohto nápadu (V duchu: Čo si vymyslíš – to si aj zrealizuješ) a tak periny ostali ako je dnes moderné “raw“ (surové – neopracované, v tomto prípade nenavlečené) a zahrali sme sa na zdravé spanie bez vankúšov. To ste ešte ale mali vidieť ako skákala hore – dolu po posteli, obkročujúc naše strapaté hlávky a hľadajúc najlepší záber pre rodinnú fotku. Klobúk dolu pred artistickým umením. Asi musí byť súčasťou školenia každého začínajúceho fotografa. Už sa nečudujem, že je tenká ako laň. Takéto cvičenie by jej mohla závidieť aj Papeky. Zato mne sa točila hlava už pri pohľade na ňu. Ja kým by som sa na tú posteľ vyštverala, tak by naša dcérka mohla ísť pomaly do škôlky. Tiež by sa mohlo stať, že vďaka mojej potehotenskej a popôrodnej skleróze by som zabudla, prečo som tam vôbec liezla.

Všetko to však stálo za to, keď nám prišli fotky. Práve posledná spomínaná, rodinná, je tak nežná, tak úžasná, krásna a môjmu srdcu najbližšia. Určite poputuje na stenu našej obývačky. A zrejme aj fotka mamky držiacej svoje malé drobátko s tými rozkošnými “nadýchanými” stehienkami.

Za fotografie ďakujeme:  Fotograf Michaela Lamancová

 

Pridaj komentár

Vaša e-mailová adresa nebude zverejnená. Vyžadované polia sú označené *