Tak a už sme štyria … zn. Kúpili sme bábo

Tak a už sme tri baby a tato. Už ubehlo šesť týždňov, čo sme si ten náš najmenší balíček priniesli domov. Teraz tu sedím pri jej postieľke a snažím sa spísať všetko dôležité, čo sa u nás deje, pretože je to pravda odveká, že tieto chvíle mi už nik nevráti, tak nech máme na čo spomínať.

Ešte pred malou chvíľkou ma pri papaní držala svojou malou ručičkou za prst a teraz si už spokojne cumle cumlík. Pre účely týchto riadkov a riadkov budúcich budem našej najmenšej princeznej hovoriť Palculienka. Jednak preto, že sme si tu dnes na posteli v krásnej pohodičke, všetky tri dievčence čítali knižku o Palculienke a jednak preto, že i ona je taká malinká a rozkošná. Takýchto idylických chvíľ, nenaplneným detským krikom teraz nie je veľa. Začalo to vlastne tým, že som chcela čas strávený kojením menšej Palculienky nejako zaujímavo vyplniť aj staršej Bambuľke. Pretože inak všetko ostatné robí so mnou a pomáha s Palculienkou. A tu zrazu nemala čo robiť a čas si krátila nezbedným a šibalským skákaním po posteli. Čo vo mne prebúdzalo všakovaké strašidelné predstavy a pri každom výskoku som ju videla ako už – už spadne z postele, s čím rástla aj moja nervozita. Rýchlo som lovila v pamäti, čo by sa dalo robiť na zahnanie nudy bez pohybovej aktivity či rúk. Chvíľku zaberalo aj spievanie, ale časom aj to omrzelo. Našťastie objavovanie sveta fantázie v pestrofarebných knižkách zaujalo našu staršiu dcérku. V prípade, že treba otočiť list, tak to zvláda bravúrne a už sme si aj stihli vymeniť role a čítala ona nám.

Asi nikdy nezabudnem ako nás, mňa a Palculienku, prišli ocinko s Bambuľkou po prvýkrát pozrieť do pôrodnice. Malá kučeravá hlava nakláčajúca sa nad okienkom do oddelenia hľadala bábätko, ktoré sme jej už tak dávno sľubovali, že pôjdeme “kúpiť“, a ktoré toľko predtým v mamkinom brušku hladkala a bozkávala. Nikdy nebola na mňa nejako príliš naviazaná, to skôr na ocinka a tak som sa o nich nebála, v čase, keď som bola v pôrodnici. Bačovali si doma dobre. Dokonca ma po návrate prekvapili a naša Bambuľka už chodí výlučne na dospelácku toaletu a šerblík si už počká na našu novonarodenú bábiku. Avšak podvečer pred spaním, či pri odchode z nemocnice vypadla nejedna slzička, aby maminku s Palculienkou zobrali so sebou domov. A hoci už ako maminka druhého bábätka som starostlivosť oň a pobyt v pôrodnici vnímala lepšie ako po prvýkrát, tak som sa už nesmierne tešila, kedy pôjdeme za nimi domov. O to krajšie bolo prekvapenie, keď sme ju po povinnom pobyte v nemocnici čakali doma. Z praktických dôvodov bol po nás len náš ocinko a Bambuľka zatiaľ čakala nič netušiac u dedka. Predsa len vajíčko s bábätkom po pár dňoch od pôrodu si radšej domov niesol hrdý ocinko a pomáhal aj s kuframi a taškami, tak našu prvorodenú slečnu nechal postrážiť starým rodičom. Keď už prišla domov, hlasno a s veľkým veselým džavotom, upozornili sme ju na nečakaného hosťa našej kuchyni. „Jéééj, maminka!“, boli slová radosti smerované na moju adresu a nemý úžas, úsmev, iskierka preveľkej radosti v oku venovaná malej sestričke. Len si k nej kľakla, zoširoka sa na ňu usmievala a len ju tíško spokojne sledovala. A potom preradostne všetkým dookola oznamovala, že bábo prišlo domov. Všetkých musela upozorniť na túto šťastnú novinu. V tom čase mal Bambuľka dva roky a deväť mesiacov.

Hoci sme mali od začiatku v úmysle, zapájať našu Bambuľku do všetkých činností a neobmedzovať ju pri kontakte s Palculienkou, aby sme čo najviac prehlbovali medzi nimi krásny sesterský vzťah a eliminovali, v čo najväčšej miere pre danú situáciu typickú žiarlivosť staršieho súrodenca, nedalo sa miestami neupozorňovať Bambuľku pri prílišnej starostlivosti a aktivite v blízkosti Palculienky. Tak napríklad niektoré udalosti sme zosumarizovali do takýchto výrokov:

  • Chceš – nechceš, cumlík Ti bude nasadený. (Tu by som chcela podotknúť, že si ani neviem vynachváliť, že mladšia z našich drahých dcér má cumlík. Prvá dcérka žiadny cumlík nechcela cumľať a bola som s tým spokojná. Bola som rada, že mi cumlík nebude kaziť kojenie (ako som kdesi počula) a že ju nebudem musieť od neho odúčať. Moje nadšenie zmrzlo v momente, kedy si začala cmúľať prst. A čo s ním? To bude ešte horšie odúčanie. Aby som bola úplná, tak patrí k tomu aj jeden ošumelý, vymojkaný, vyšedivený, no proste zničený plyšový havko.)
  • Očká zatvorila! Nieslo sa zvonivo naším bytom. Aby som však bola presná – bolo to vždy v čase, keď ich Palculienka nie že zatvorila, ale naopak otvorila. Hovorila to proste naopak. A hovorila to vždy a s takým nadšením, kedykoľvek ich malinká Palculienka, čo i len pootvorila. Darmo len “kontrolovala situáciu“, v polospánku ich trošku otvorila a bežne by ich zatvorila a spinkala ďalej, ale pri takomto radostnom zvolaní ich už definitívne vytreštila. Pretože darmo som ju ďalej uspávala, naša dievčinka mi to roztomilo opakovane opakovala nakoľko sa tešila, že jej malá sestrička je hore a môže sa s ňou “hrať“, prihovárať sa jej a starať sa o ňu.
  • Pip! To akože malej Palculienke pípa nos. Zato si môžeme sami. To sme robili kedysi (a občas ešte aj dnes robíme) Bambuľke na noštek. No keď vidím ako sa jej snaží trafiť nos na neustále sa hmýriacej a otáčajúcej hlavičke, tak ma oblievajú kropaje potu, aby jej nepichla do oka. Samozrejme, že jej ten noštek “zapípal“ už mnohokrát na veľkú srdečnú radosť Bambulky tešiacej sa, že robí radosť Palculienke. Tá však takéto žarty bude chápať až časom.
  • „Ideme kúpať Palculienku?“ Prvé kúpania realizujeme v napustenej vaničke, ktorú si prinesieme do spálne. Darmo som si zaumienila, že nebudem staršiu Bambuľku neustále upozorňovať, aby si nevytvorila averziu voči sestričke, aby sa necítila odstrkovaná. Avšak keď skáče na posteli okolo Palculienky, nakláňa nad ňu svoju kučeravú hlavu, až tak že sa im nosy pomaly dotýkajú, kým jej chystám kúpeľ, bojím sa, že ju drgne, či buchne rukou, nohou, no hocičím a tak ju zúkolujem. Kým jej vyberiem oblečenie, vtedy mi ide Bambuľka po plienočku. Keď idem po vodu, kým ešte Palculienka leží v postieľke (kde na ňu našťastie nedočiahne), tak Bambuľka ide pre osušku pre obe moje dievčence. Má to zmysel. Pri kúpaní Palculienky (a možno ešte aj predtým) bude mať ruky mokré minimálne po lakte. Kým vyzliekam Palculienku, tak mi meria teplotu vody. Našťastie, že to tomu teplomeru toľko trvá (a že je pogumovaný), naberiem zatiaľ čas na vyzliekanie našej najmladšej dievočky. Následne je už zaujatá vodou a tak ju môžem v pokoji povyzliekať.
  • „Pohladkala (ma)!“ – V preklade znamená, že ako sa Palculienka rozhadzuje ručičkami, tak sa jej aj dotkne, čo Bambuľka považuje s veľkým potešením za krásne gesto, že ju pohladkala a je nesmierne šťastná. Je to krásny pocit, keď je šťastná z niečoho čo vyplynulo z tak čerstvého a krehkého súrodeneckého vzťahu. Viem, že to nie je ešte úmyselné zo strany Palculienky, ale nebyť nej, tak by táto radosť nemala z čoho plynúť, a preto to pripisujem ich sesterskému vzťahu, ktorý týmto zatiaľ obohacuje najmä staršiu z nich, ale verím, že časom tú lásku bude vnímať aj najmenší člen našej rodiny.
  • „Necháááj!“ znie každou prechádzkou. Nikto sa nemôže ani len dotknúť kočíka, keď kočíka Bambuľka Palculienku. Darmo mamka od strachu oči očí a kočík si to kľučkuje po rovnej ceste od jedného járku k druhému. Či je sucho a či sneh. A tak pojemnučky, nenápadne ako to len ide, s tatušom korigujeme jeho dráhu, aby predsa len neskončila prechádzka nejako nešťastne. No, že sme nenápadní si namýšľame zrejme len my, bystré oko našej Bambuľky dovidí na takmer každý náš zásah. I tak sa však stalo, že som kočík spredu plynule pomalinky ťahala, zatiaľ čo sa Bambula s ocinkom pozastavila nad kamienkom na zemi. Hups! To nie ja – to samo 😉 .
  • „Pokakala sa!“ (hlási Bambuľka akonáhle počuje charakteristický zvuk, na vzdory faktu, že sedím hneď vedľa nich). Och, ako je spokojná Palculienka, keď ju prebaľujeme. Tu sme videli prvý úsmev, tu vidíme jej radostné očká i prvé pokusy povedať nám tiež niečo ako tak na ňu rozprávam počas prebaľovania. Darmo, pocit holej ritky je na nezaplatenie. A Bambuľka to tiež chce vždy vidieť a tak si prisunie malé schodíky a prihovára sa sestričke. Minule už mala plienku nielen Palculienka, ale aj bábika a plyšový havko. A napodiv správne nasadenú. Ako veľká sestra samozrejme neostala len pri prebaľovaní. Bábika si musí odgrgávať, treba ju popestovať, kočíkať, či uložiť do vajíčka alebo na spánok. Keď si raz ťahala bodyčko, ktoré mala zapnuté pod zadočekom, tak sme len nechápavo sledovali. Až sme pochopili. Predsa keď maminka kojí, tak musí i ona dopriať mliečka svojej bábikovej dcérke. Určite si viete predstaviť, ako som nás šikovala domov, keď toto isté chcela urobiť aj na miestnom ihrisku po zmienke, že musíme ísť domov, lebo Palculienka chce ísť papať.
  • No, ale nie je to u nás vždy ideálne a určite nie najtichšie. Keď Palculienka začne plakať z postieľky, hneď mi to Bambuľka hlási, aby som sa pekne postarala o jej malú sestričku. Ale ak už je plač dlhšie trvajúci, dôvod pôvodu neznámy a intenzita stupňujúca, tak už sa stalo, že sa ju snaží upokojiť nejakou pesničkou. Pre nezainteresovaného diváka, či lepšie povedané poslucháča, je zrazu uši píliace prekrikovanie hotovým chaosom. Avšak keď to všetko ustane a spomeniem to večer ocinkovi, tak sa už nad tým len zasmeje. Priznám sa však, že aj naša Bambuľka má svoje limity a pri testovaní hlasiviek “čo to dá“, si s prekvapeným pohľadom zakryla uši. Čo na túto “baladu” musia hovoriť susedia v bytovke…

Na záver musím povedať, že aj keď to nie je vždy ružová záhrada (najmä keď chcem niečo postíhať, porobiť, keď sa jednej z mojich princezien niečo nepáči alebo to nočné vstávanie), ale na moje prekvapenie dá sa to zvládať, vieme pekne spolu fungovať, zo všetkého akosi vykorčuľovať a som nesmierne rada, že ich máme. Naša rodinka je teraz veselá, hlučná, bláznivá, ale i láskyplná, plná vďačných úsmevov, objatí, božtekov, je pre nás všetkým, čo si človek môže priať.

Pridaj komentár

Vaša e-mailová adresa nebude zverejnená. Vyžadované polia sú označené *