Moja milá Bambuľka,
teraz si ešte len drobné, malé dievčatko sladko spiace vo svojej izbičke, ale vyrastieš a aj Ty budeš raz maminka. Každá mamička sa z celého srdca teší, kedy už uvidí svoje dlho očakávané bábätko, ale zároveň sa v kútiku duše obáva priebehu toho vytúženého príchodu. A preto každá z nás zvažuje, kde by sa to malo odohrať. Ktorá pôrodnica bude najvhodnejšia, kde majú najlepšie vybavenie, či personál. V okolí je viacero, menších či väčších, nemocníc, a preto sme sa aj my rozhodovali, ktorú z nich si vybrať.
Zvesti z rôznych skúseností sa k nám valili z každých smerov. Niekto si vybral krajskú nemocnicu, niekto zas uprednostnil Nové Zámky, Levice alebo Komárno, iné budúce mamičky sa rozhodli pre nemocnicu v hlavnom meste. Každá čerpala z rôznych referencií a každá nám k tomu pridala aj tie svoje skúsenosti. Snažili sme sa dôkladne zvážiť všetky pre a proti a nakoniec sa rozhodli pre “tradičnú“ a najbližšiu voľbu – Fakultnú nemocnicu s poliklinikou v Nových Zámkoch. Pre nás zavážila nielen blízkosť, ale aj fakt, že nemocnica disponuje neontologickým oddelením. Informácia, že ak by sa zdravotný stav bábätka po narodení natoľko vážne skomplikoval, že by sa muselo previezť do okresnej novozámockej nemocnice, ma presvedčil. Pretože rodička, podľa mojich vtedajších informácií, musí stráviť celých tých predpísaných 5 dní v nemocnici, kde rodila. Zdravotná poisťovňa totiž len vtedy preplatí pôrodnici celú zdravotnú starostlivosť a všetky s tým súvisiace úkony. Určite sa to netýka všetkých, či ľahších zdravotných komplikácií, ale tento fakt ma presvedčil a už som bola rozhodnutá pre Nové Zámky. I keď tehotenstvo prebiehalo priam ukážkovo, s dobrými výsledkami a nebolo sa čoho báť. Aj počet kilometrov vedúcich od nás do nemocnice bol plusom – pre prípad rýchleho nástupu pôrodných bolestí, či rodinných návštev manžela a príbuzných (a že tie prišli vhod).
Rýchly prejazd autom trasou do nemocnice sa však nekonal. Naopak našej slečne sa natoľko páčilo u maminky, že sa jej nechcelo opustiť svoj domček. A tak týždeň po termíne som z bezpečnostných dôvodov bola prijatá do nemocnice, kde pôrod neprichádzal ani na tretí deň. A že sme sa s mamičkami spolučakateľkami naprechádzali po schodoch (pozor! – len smerom dolu) z najvyššieho poschodia na prízemie, ale i tak sa stav nemenil a pôrod to nevyvolalo. Za jedného pekného stredajšieho májového rána ju teda vyvolal pán doktor sám. Ale ani jeho “volanie“ nepomohlo. Darmo som ju prosila a pekne jej dohovárala. Ani po šiestich už skľučujúcich hodinách sa nechystala von. A keď počujete slová ako: praskneme plodovú vodu, neschádza dolu do pôrodných ciest, znižujú sa ozvy srdiečka a cisársky rez … samozrejme všetko spočiatku len šeptom, či v náznakoch povedané, začne vám biť srdce ako zvon.
Každá jedna mamička sa teší na tú chvíľu, kedy uvidí už to svoje bábo a bude ho môcť po prvýkrát popestovať v náručí. Pripravuje sa na to, že prídu bolesti a zatne zuby, že keď to zvládli iní, tak Boh a príroda pomôžu snáď aj jej a zvládnu to. Prípadne sa oprie o manželovo rameno, ktorého tam ustráchaného dotiahla viac – menej nasilu 😀 . Ale asi snáď žiadna nechce ani len pomyslieť, žeby sa mohol priebeh ešte aj skomplikovať. (A popravde netreba nad tým ani zbytočne vopred rozmýšľať a stresovať seba i bábätko.) Nevravím, že som sa nedesila prirodzeného pôrodu, ale bola som preň pevne rozhodnutá (brala som to ako najlepšiu cestu pre dieťa i matku). Veď neboli iné predpôrodné indikácie zdravotného stavu, že by to tak nemalo byť. No po tých šiestich hodinách bolestí, ktoré sú ešte nič oproti tým niekoľko hodinovým maratónom niektorých rodičiek (klobúk dolu všetkým maminkám), to nabralo rýchly spád. Priebeh sa komplikoval a doktori usúdili, že si mám urýchlene (ak sa to cupkanie v kontrakciách a napojená na všakovaké “taštičky“ vôbec dá tak nazvať) prejsť na vedľajšiu sálu. A potom už len za spánku šípkovej Ruženky mi pán cisár urobil rez. Od toho dňa som sa priučila novým výrazom ako je napríklad Apgar skóre (hodnotenie novorodenca po pôrode), skríning (vyšetrenia novorodenca po pôrode), neonatologické oddelenie a pod. A že páni doktori a sestričky vedia za päť minút zvýšiť skóre z jednotky na osmičku, čo síce vyvolá plač u prekvapeného malého človiečika, ale nesmiernu radosť okolo stojacich.
„Sto ľudí – sto chutí“ ako sa vraví. Myslím si, že na každej pôrodnici sa nájdu plusy aj mínusy a čo jedna mamička môže považovať za pozitívne, iná to zo svojej pozície môže vnímať ako negatívne. Aj ja som ostala rozčarovaná z jedného faktu, no poučila som sa. Pretože ako som sa neskôr na vlastnej koži presvedčila – je jedno či sú to Nové Zámky a či Bratislava – načo sa nespýtate, to Vám „nemusí“ byť povedané. (Česť výnimkám.) Veta: „Mamičku informujeme natoľko, na koľko sa ona opýta“ sa Vám potom hlboko zaryje do srdca. Áno, po narkóze a zobudení príde za Vami detská doktorka a Vám ako „mechom ovalenej“ oznámi základné informácie. Viete, kde je bábo, že je oň dobre postarané, že sa vyhrieva pod lampičkou. (Neviem ako iným prvorodičkám, ale mne nenapadlo sa pýtať na Apgar skóre a podobné konkrétne veci.) To, že príchod Vášho drobca bol o čosi trošku viac dramatický vie len rodina, ktorá čaká na chodbe. To, že bude musieť absolvovať ešte zopár skríningov (samozrejme tak ako aj ostatné detičky), ktoré povedia viac a aj to, že si v nemocnici poležíme na pozorovaní o trošku dlhšie. A keď už aj niečo tušíte a chceli by ste sa vyzvedať nejaké ďalšie informácie, nemáte sa koho spýtať. Sestričky (tzv. ženské sestry) vás odporučia na detské sestry a detské sestry za Vami nechodia, nakoľko nemáte ešte na izbe bábätko. Doktori sa venujú detičkám na oddelení. A vy sa 24 hodín nemôžete po operácii hýbať z postele. No informovanosť rodičiek by som prijala aspoň trošičku vyššiu. Neskôr sa na moje a manželovo vypytovanie zastavila jedna pani doktorka, ktorej som vďačná za širšie informácie. Možno je to však len moja skúsenosť.
Akokoľvek zle to spočiatku vyzeralo (a popôrodné hormóny ešte tomu možno napomáhali), moja prvá návšteva neonatologického oddelenia, kde ležala naša Bambuľka ma ubezpečila, že sme urobili dobre, keď sme prišli priviesť naše bábo na svet práve do Nových Zámkov. (Podotýkam, že čo považujem za veľkú nevýhodu cisárskeho rezu, ku ktorému muselo nakoniec prísť, že som našu malú dcérku mohla vidieť až na tretí deň. Môj zdravotný stav mi to skôr ako po 42. hodinách nedovoľoval.) Nebudem zachádzať do detailov, ale výsledky na ktoré sme sa už neustále dôkladne vypytovali boli zväčša dobré. Opisom konania zdravotníckeho personálu pri pôrode a aj nasledujúce dni po ňom nás presvedčili o kvalite tohto oddelenia. A keď už som ostávala pri postieľke nášho drobátka sama, mala som možnosť zistiť, že pri pohľade na priam až preplnené presklené izby neonatológie je naša slečna skôr taký malý macko ako drobátko. Veď sa mi aj sestričky smiali, keď som obdivovala malé pršteky, že veď to je už veľká kočka a že sú zvyknuté na iné miery. Že majú pravdu som videla aj sama. Spolu s ďalšími mamičkami sme chodili vyzerať tie naše poklady krásne, vyčkávali sme koniec vizity, postupne sme sa spoznávali a spoločne prežívali výsledky a úspechy, ktoré práve v ten deň naši drobci dosiahli. Ani sme sa nestačili čudovať ako rýchlo ich vycibrili a púšťali k nám na izbu. I také predčasniatka boli po týždni, či dvoch zverené na izbu mamičkám na neonatologickom oddelení. Radosť sa pozerať aké pokroky zo dňa na deň robili. Veľkou oporou boli návštevy a telefonáty hrdých oteckov a rodiny. Proste už nemyslíte na osobný diskomfort a nad tým, čo sa mohlo alebo môže ešte stať, musíte uvažovať triezvo a statočne, byť tu pre tých našich najmenších a držať sa. Každá mamička bola vďačná za podporu najbližších a statočne sa držala. A malí bojovníci sa nám odmeňovali sladkým pohľadom na nich. My s Bambuľkou sme v tejto družnej spoločnosti strávili asi raz taký čas, ako je obvyklé po pôrode a potom nám bola dopriata aj cesta majákmi. Niežeby sa stalo niečo veľmi dramatické, ale na ďalšiu špecializovanú diagnostiku sme museli cestovať do hlavného mesta a cesta zápchami a preplnenými bratislavskými ulicami nie je nič pre pár dňového človiečika.
Rozhodla som sa napísať našu skúsenosť, pretože aj mne samotnej pomáhalo počúvať príbehy so šťastným koncom. Skúsenosti iných mamičiek, ktoré si prešli rovnakú alebo podobnú cestu a nesú v sebe myšlienku: „Hlavne sa nevzdávať“. Skúsenosti, ktoré Vám vlievajú nádej a štipku pozitívneho myslenia do duše a hlavne poznania, že na svete existujú bábätká, ktoré prekonávajú oveľa ťažšie skúšky ako my a darí sa im bojovať. Zdravotný stav našej Bambuľky po prvotných obavách a neistotách sa postupne stabilizoval. Áno, do budúcna sme si museli osvojiť cvičenia, rôzne opatrenia a návštevy ambulancií, ale naša slečna nám rástla do krásy. A občas sme si uvedomovali, že ešte nieje ani zďaleka taký náročný ako u niektorých našich malých kamarátov. Ale mali sme to šťastie zistiť, že na Slovensku máme šikovných lekárov a sestričky. Či už v Nových Zámkoch, kde krásne “vykresali“ z maluškavých drobunkých predčasniatok šikovných a samostatných chlapčekov a dievčatká, o ktorých by ste to dnes ani nepovedali. Hovorím o deťoch, ktoré sa narodili nielen v Nových Zámkoch, Leviciach, v Komárne, Nitre, ale aj napríklad v Galante, či Trnave a boli prevezené k nám, do susedných inkubátorov na oddelení v Nových Zámkoch. A to ich pôrodná váha občas človeka mrazila až po chrbte. Bambuľkina susedka v čase jej pobytu na neonatológii práve oslavovala prekročenie magických 1000g na osobnej váhe. Že nebola jediná, ktorá prešla tými miestnosťami s nižšou váhou ako je bežné, svedčia plné steny ďakovných listov s fotkami veľkých bojovníkov. Z tohto oddelenia proste nemôžete odísť bez toho, aby sa Vás to nedotklo. A preto sa poteším, keď občas započujem, že aj také veľké reťazce ako sú napríklad Lidl “vrátia“ niečo spoločnosti a krajine v ktorej podnikajú, a to tým, že podarujú neonatologickým oddeleniam prístroje zachraňujúce životy.
Preto neľutujem, že sme si vybrali pôrodnicu v Nových Zámkoch. Myslím si, že každá nemocnica a každé oddelenie má svoje plusy a mínusy. Konečný dojem nám nakoniec nepokazila ani nízka informovanosť na začiatku, ani občasné stretnutie s upracovanou (možno “vyhorenou“) sestričkou, veď sa v zapätí striedala s tou usmiatou a ochotnou sestričkou. Hlavne nech je čo najlepšie postarané o tie naše detičky – no nie?
Podotýkam ešte možno pre budúce mamičky, že ak ide všetko po poriadku, tak izby na novorodeneckom oddelení sú zariadene tzv. room-in. To znamená, že bábätko po prvých vyšetreniach máte neustále v postieľke vedľa tej svojej a nemusíte sa báť – ste stále spolu 🙂 . Izby sú maľované farebne s nejakou tou detskou fotkou od známej autorky, takže vzhľad izieb je veselší. Na izbe sú zväčša 2 mamičky a ich detičky. K dispozícii je žiaľ len jedna “extra“ izba, ale mne ako prvorodičke vyhovovalo byť na izbe s niekým ďalším. Spolu s ďalšou mamičkou sme sa učili prebaľovať, starať sa o bábätko, poradili sme si a keď už nič iné – nebola som na izbe celý deň sama. Občas sme si postrážili deťúrence vzájomne. (Síce ešte veľa času spinkajú, ale aj tak som sa cítila lepšie, keď som odbehla do sprchy alebo na wc, že je pri nej niekto, kto ma v prípade plaču a náreku príde zavolať. V tej sprche totiž tuhnete pri každom zamrnkaní bábätka, aj keď neviete z ktorej izby to ide.) Sprchy a toalety sú spoločné na chodbe, ale tie sú krásne nové, zrekonštruované. Aby som nezabudla – každé bábätko spí na monitore dychu. Niekto povie, že to nemá rád, kvôli falošným upozorneniam. Značku, ktorú majú v nemocnici sme si náhodou tiež zaobstarali ešte pred pôrodom a môžem povedať, že falošné signalizácie mi nerobila ani doma ani tam. Samozrejme pred tým než zdvihnete perinku s bábätkom, ho nemôžete zabudnúť vypnúť :). Predsa, keď už mám bábo na rukách, tak ma nemôže vystrašiť húkanie monitoru (je to len jeho práca 😉 ). Ale či ste už zástancom monitorov dychu alebo nie, tak v novozámockej nemocnici si ho môžete tých pár dní vyskúšať a následne sa rozhodnúť, či niečo také si zaobstaráte aj domov. V každom prípade si myslím, že to zdvíha úroveň starostlivosti v pôrodnici. (Za to po prevoze do Bratislavy mi tam takáto vecička akosi chýbala.) No a strava je klasická nemocničná :D, ale myslím si, že sa dalo v pohode pekne napapkať a nabrať sily.
S pozdravom
maminka Majinka
