Zadržiavanie stolice u malých detí

Zadržiavanie stolice u malých detí

Upozornenie:
V príspevku sú použité expresívne slová a výrazy označujúce tráviace procesy. Téma článku je určená najmä pre rodičov s malými deťmi, ktorých sa zadržiavanie stolice týka. Odporúčame čítať len na vlastnú zodpovednosť. 🙂

Začalo to odplienkovaním…

Prvé dni, ako začala naša mladšia dcérka chodiť na šerblík, sme sa tešili z jej úspechov. Postupne sme však zistili, že ešte nevykonala svoju veľkú potrebu do nočníka. Už sa nám to zdalo príliš dlho. Siahli sme preto klasicky po lepšom pitnom režime, sušených slivkách a zaváranom ovocí. Približne na tretí deň sme ju opäť volali posadiť sa na malý trón. Videli sme na nej, že už sa potrebuje vyprázdniť, ale bojí sa toho. Rázne si odmietala sadnúť a radšej sa netrpezlivo prechádzala do kruhu. Samozrejme však práve to chodenie napomáhalo pohnutiu jej čriev. Nakoniec v poslednej sekunde si i sadla a uvoľnila, čo mala. Už však s námahou, pretože po tých pár dňoch to už išlo ťažko, pretože sa jej vytvorila tvrdá stolica.

Približne ďalšie dva týždne sme boli stále v napätí. Kedy sa začne vykrúcať a nervózne vrtieť. Stále sme hľadeli na stravu, aby sme jej podporili trávenie. Sedávali sme s ňou celé popoludnie, dohovárali, podplácali, skúšali všetko možné. Vznikol začarovaný kruh. Odďaľovala kakanie, následne ju bolelo samotné tlačenie, čo si ďalej zafixovala ako niečo bolestivé a opäť len odďaľovala celý proces. Takisto, keď sa jej niečo podarilo zo seba dostať, tak sme to museli ísť okamžite vykotiť, inak by si tam späť nesadla. Mali sme tiež pocit, že uvoľnila len nejaký jeden kúsok, aby sa jej trošku uľavilo a viac odmietala. Čo však nepomohlo a na ďalší deň ju opäť trápilo bruško a trávenie.

Už sme s manželom rezignovali. Čo na tom, že sme ju práve úspešne odplienkovali. Nasadili sme plienku. Len nech sa proste vykaká, nech sa jej uľaví. Automaticky ju už po dvoch týždňoch bez plienky dávala dolu. Takže ani do plienky, ani do šerblíka. A to bol problém.

Človek hľadá rady

Človek googli, hľadá informácie ako by mohol svojmu malému pokladu pomôcť. Ako prekonať toto obdobie. Je bezbranný. Oslovili sme aj kamarátku, ktorej synček mal istú dobu tiež problémy. Vedeli sme, že obehali rôznych odborných lekárov, keď sami riešili podobný problém a že by nám možno mohli pomôcť. Sami sme si hovorili, že ak to takto pôjde ďalej – pôjdeme k lekárovi. Obávali sme sa však, aby to nezašlo až tak ďaleko, že nás pošlú do nemocnice a od tohto zážitku sme ju chceli ochrániť. Hľadali sme ešte posledný záchytný bod ako predísť tomuto kroku a zároveň uľaviť dcérke. Vedeli sme, že naša prvorodená sa dlhé roky bála doktorov a cudzích ľudí po sérii častých návštev ambulancií. Naša druhorodená dcérka však nepoznala strach z lekárskeho prostredia a nebála sa pri občasnej prehliadke, čo sme chceli zachovať.

Kamarátka nám tiež potvrdila, že upravili jedálny lístok, čo bolo trochu nápomocné, ale nevyriešilo to problém. U nich sa dokonca objavila aj trhlinka kvôli ťažkému tlačeniu. Pomohlo im sa so synčekom o probléme rozprávať. Vytvárali mu vtipné rozprávky o hovienku, ktoré sa ponáhľa za kamošmi, pretože dolu sú už všetci a tam je zábava. Ale že keď nič nezaberalo a už tri dni nekakal, tak jej doktor odporučil podať čapíky.

Chceli sme sa vyhnúť liekom

Zobrala som si jej rady k srdcu, ale liekom som sa chcela vyhnúť. Odkladali sme to, čo to šlo. Keď sa však už piaty deň nič nepodarilo, tak sme zašli do lekárne. Hovorili sme, že ak nič iné – budeme ich mať doma, ak to na ňu príde niekedy večer či víkend. Pani lekárnička nám odporučila čapíky nenávykové a vhodné pre malé deti. Nenávykovosť látky sa nám páčila, i tak sme sa tomu ešte bránili.

Po tom, čo si celé popoludnie sťahovala nohavice, sadla si na nočník, hneď sa i postavila so slovami „au au“ a toto všetko dookola, sme rozbalili balenie čapíkov a prečítali návod. Po aplikácii jej mal liek začať účinkovať do 15. až 30. minút. Báli sme sa, aby ju to celú noc potom netrápilo a nepreháňalo na toaletu, ale takáto doba sa nám zdala v poriadku. Tak sme zaviedli. Samozrejme zavádzanie čapíku nie je nikomu príjemné. Chvíľu som ju musela aj podržať, aby to hneď nevypudila, čo sa jej nepáčilo, ale inak vcelku fajn.

Krátko sa ešte zahrala, ale potom už len rýchla čiara k šerblíku. A už to išlo. Ani nie po 10. minutách. A nie jeden kúsok a hotovo, ale celý vláčik. Konečne sa jej uľavilo. Po utretí sme jej pre istotu ešte natreli zadoček krémikom, keďže bol taký namáhaný. Hoci sme čapík aplikovali na večer, tak ju viac nepreháňalo a v noci sa nerušene vyspala.

Strach pred bolestivým vypudením

V skratke. Ešte zo dva – tri krát vedome zadržiavala a odďaľovala spustenie stolice. Keď však už prešlo viac dní, tak sme použili opäť čapík. Rozhodne nemala chuť si uľahčovať svoje kakanie vďaka liekom, na koľko ich zavádzanie neobľubovala. (Tak ako sme čítali u niekoho pri kvapkách na trávenie.) U nás začalo zadržiavanie s najväčšou pravdepodobnosťou tým, že stolicu pokladala za niečo zlé a nesprávne. Nezniesla pohľad na svoj výtvor v nočníku, a ak sme chceli aby pokračovala, tak sme museli obsah vykotiť. Neskôr sa pridal strach pred bolestivým vypudením. Preto skúsenosť s ľahším a rýchlym vytlačením ju postupne naučili, že kakanie nemusí bolieť a nemusí mať strach. Práve čapíky nám k tomu dopomohli a našťastie nám stačilo spolu približne päť kúskov na to, aby sme sa dostali do ako takého normálu.

Sme radi, že sme to podchytili hneď na začiatku. Vieme totiž, že niektorí rodičia nemajú to šťastie. Robia všetko možné pre svoje detičky a nič im nezaberá. S problémom vedomého zadržiavania stolice u svojich malých detí bojujú dlhé obdobia. Aj v našom okolí sa objavilo mnoho rodičov, čo toto riešia alebo riešili, a tak sme sa podelili aj s našim príbehom, hoc to nie je vôbec príjemná téma. Žiaľ neexistuje univerzálny kľúč, každé dieťa je iné, a to čo pomohlo nám nemusí zabrať inému. Prajeme len veľa trpezlivosti a vyslovujeme prianie, aby sa aj vám podarilo prekonať tohto nepriateľa našich malých ratolestí.

Leave a reply

Vaša e-mailová adresa nebude zverejnená. Vyžadované polia sú označené *