Moja milá Bambulka,
priznávam, že pred Tvojím narodením sme mali isté plány ako Ťa budeme vychovávať a priznávam, niektoré z nich nevyšli podľa našich predstáv.
- Ako malinká nebudeš pozerať televíziu a rozprávky! … priznávam, že tu moje plány úplne zlyhali. Na ceste k doktorom, či do mesta, keď spánok neprichádzal a kukuričné chrumky strácali na svojej atraktivite, prišlo aj na spievané pesničkové videá. A časom tu jedna, tam druhá – stali sa nám príležitostným pomocníkom. Na našu obranu sme sa snažili ich obsah a množstvo regulovať, tak aby sa z Teba nestal malý závislák.
- Nebudem ju obliekať do ružovej a robiť z nej malý ružový cukríček … priznávam, že s prvou milo mienenou poznámkou: „Aký krásny chlapček!“ pribúdali aj ružové šatičky do šatníka. A to všetko preto, lebo mi k nevinnému novonarodenému bábätku pasovali biele a jemné krémové košieľky a dupačky. A teraz si aká rozkošná! 🙂 Ale oči vyvaľujem, keď sa nechceš dať obliecť do hnedej zimnej bundičky, ale drobným prštekom ukazuješ na tú svoju bordovú … neviem si predstaviť, čo budeme robiť, keď začneš chodiť do škôlky.
- Mojim deťom vyberiem mená tak, aby meniny mali v jednej polke kalendárneho roka a narodeniny v druhej. … oukej, keď si raz budeš čítať tieto riadky, tak sa nebudem čudovať hurónskemu smiechu, či ironickému pohľadu – tie dva dni medzi týmito Tvojimi sviatkami nie sú fakt ideálne. Na našu obranu to malo byť pôvodne desať dní (čo tiež nie je najväčšia sláva – viem :), no Tebe sa nechcelo ísť na tento svet).
- Nebudeme kupovať všetky tie „marketingové“ trháky! … priznávam – máme oboje. Hovorím o tom, že monitor dychu naše maminky nemali a zvládli to. K tomu ešte tie plané poplachy a zbytočné stresy. A odber pupočníkovej krvi? Zbytočné výdavky, pri myšlienke, že sa to dá použiť len na niektoré druhy chorôb. Stačila však informácia, že našej známej by to pri liečbe pomohlo a chrobák v hlave si už pochodoval. A že čo ak raz to budeme ľutovať? Nikdy viac tu už tá možnosť nebude. A tak ju máš odloženú. A monitor dychu? Žiadne poplachy, nerátajúc chvíle kedy som ho zabudla vypnúť pred Tvojím vybratím z postieľky. Sme vďační za fakt, že Ťa nechodíme vyplašení kontrolovať každú chvíľku, čo je prirodzené v prvých mesiacoch života s malým bábätkom. Po Tvojom narodení sa stal nezanedbateľným pomocníkom v našej domácnosti.
- Chcem rodiť len prirodzene! … ale tu priznávam, že strach som ani pred pôrodom nijak neskrývala. No a po siedmych hodinách “radostí“ prirodzeného pôrodu, priznávam tiež, že keď už bol cisársky rez nevyhnutný, tak som sa v duchu modlila za rýchle uspatie. Čo ma však najviac mrzí je fakt, že som Ťa následne mohla vidieť až na tretí deň.
- Kojenie je najlepšie – budem len kojiť! … priznávam, že som si myslela, že začať kojiť je ľahké a kojenie nastupuje po pôrode úplne automaticky – prvé pokusy ma prebrali do reality. Kojená si síce bola, ale dnes už viem, že nie každá snaha mamičky je odmenená úspechom a klobúk dolu všetkým mamám, ktoré si všeličo vytrpeli, len aby dopriali svojim deťúrencom čo i len pár kvapiek mliečka od maminky.
- Priznávam, že naše prvé spoločné chvíle boli krásne, ale zároveň veľmi opatrné. Bola si tak malinká, peknunká a krehká. Za asistencie milej pani sestričky sme absolvovali prvé prebaľovanie a prvé kojenia. A radosť a pýcha zaliala moje srdiečko a dušičku. Krásny pohľad na Teba ako si spokojne odfukuješ v perinke. Asi na desať minút. A potom sa prikradla myšlienka, že za necelé tri hodiny budem opäť s najväčšou opatrnosťou vyťahovať tie drobunké nožičky z dupačiek. Všetko však išlo časom nejako samo, prirodzene a s akousi ľahkosťou.
- Bábätko len papá, ciká a spinká. … Počas prvých mesiacoch krásne slnečné a vysmiate dni občas striedali tie pochmúrne a uplakané. A priznávam, že keď Tvoj malebný detský plač neutíchal od času, čo si otvorila oči (do času, kedy kostolné zvony sa chystali odbiť čas obeda), že som volala celá zúfalá Tvojmu ocinkovi. I keď s triezvym rozum je jasné, že počúvajúci na druhej strane telefónu nijak v daný okamih nevie pomôcť. (K stavu vyjadrujúcemu: „Je to tu strašné! Je to aj Tvoje dieťa – príď prosím Ťa z roboty hneď domov!“, ktoré som kdesi raz počula, sme našťastie až nedospeli.)
- Hádzanie sa o zem? To sa stáva len nezvládnuteľným deťom. – Ha, ha , ha! Už ako polročná si pri prebaľovaní, či obliekaní vedela robiť také scény (vytáčať sa, kričať a metať so sebou), že obyčajné obliekanie na prechádzku ma zaplavovalo potom (nehovoriac o tom, že sme to všetko absolvovali pri otvorenom okne, len aby Ti nebolo také teplo – na určite veľkú radosť susedov). A ako ročná, keď si už cupkala i nejaké tie kroky, si sa pri svojej nevôli tiež veľmi pekne vedela zložiť na koberec a vyjadriť hlasno svoju nevôľu. Nereagovanie na tento akt, neustúpenie, či zaujatie Ťa niečím iným spôsobilo, že túto radosť nám teraz dopraješ viac-menej výnimočne. (Vieme však, že nás v budúcnosti nejaké podobné vzdorovité vlny ešte len čakajú.)
- Priznávam, že som Ti už na jeseň pri prvých nižších teplotách navliekala rukavičky. Vyhla som sa tým poznámkam: „Aké má studené ručičky!“. Navzdory tomu, že si bola naobliekaná ako malá cibuľka, zakrytá dekou a zátylok si mala teplučký, ručičky vetrík stihol vyfúkať a uzimiť. A už Ťa viac za ručičky nechytali :).
- Priznávam, že som sa po Tvojom narodení striktne držala zoznamov, čo môžem a čo nemôžem pri kojení jesť a inak to nebolo ani pri Tvojich prvých príkrmoch. A aj keď sme sa držali toho, že aj po roku málo soliť, nekoreniť – dostala sa Ti do rúk saláma (no nedaj, keď pýta papať všetko, čo sme aj my papali) a neskôr i hranolky. Vieš si to predstaviť? Striktne sledovaná strava a zrazu takéto nezdravé a solené (i keď pečené v trúbe, ale vopred predsmažené). Ale že Ti to chutilo na oslave s bratancami! J
- Priznávam, že ma upokojovalo a upokojuje, že si vyklopkávame cez dvere, keď som na toalete. Čudné? Viem, že nerobíš niekde zlobu, že nezdolávaš sedačkovú horu, že nemôžeš z ničoho spadnúť alebo si niečo urobiť, dôjsť k nejakému úrazu – že si za dverami a že mi klopkáš a čakáš kým odklopem naspäť. A zároveň sa netlačíš do vnútra so mnou.
- Priznávam, že používame odsávačku, ktorá sa napája na vysávač. Ako strašne mi to pripadalo, keď som to predtým počula. Veď preto sme to aj na začiatku rázne odmietli, ale keď obyčajná odsávačka nepomáhala, museli sme skúsiť túto vysávačovú. Na naše prekvapenie sa nič zlého nestalo, len si mohla konečne voľne dýchať. A teraz si občas aj sama dáš nástavec do nošteka. Aký prekvapení a hrdí sme na Teba v tom okamihu boli, že dobre vieš, čo Ti pomáha a uľavuje. Ja sa hlavne snažím “mieriť“ k prepážke nosa a k bočným stenám, aby si nelapala po dychu, keď začne odsávať. No nehovorím – nie vždy si nadšená, že opäť musíš prerušiť svoju činnosť, a preto prídu občas aj plače, ale k Tvojmu vyliečeniu je potrebné sa zbaviť tých “Niagarských vodopádov“.
