Moja milá Bambuľka,
Tvoje prvé slovíčka boli klasicky mama a tato, no a hneď za tým havo – to bol Tvoj obľúbenec, Tvoj plyšáčik, ktorý Ti robil a robí spoločnosť v postieľke. Sama si si ho vybrala medzi plyšovými hračkami a stal sa akýmsi neoddeliteľným kamarátom. Veď aj prvá veta súvisela s ním: „Kde je?“, keď sme sa chystali na spánok a nemohli sme ho nájsť. Keď sme ho spoločne po izbách hľadali s ustráchaným a plačlivým pohľadom v Tvojich očiach a už som bola z toho sama zúfalá.
Ďalšie prvé slovíčka patrili zvieratkám – najskôr to boli zvuky, aké vydávajú zvieratká a neskôr vlastné názvy, až po okamih, kedy už zopakuješ všetko:
pytky (sliepočky), mači (mačička), kači (kačička), zajac, (v)táčik, hroch (vďaka tomu, že vieš povedať hrach), koza (zväčša teda najmä zvieratká, ktoré vidíš doma, u babky, či u tety). (Z knižiek je to: ) konko (koník), maco, myš, k(r)tko. (A teraz už niečo pár dní po 2. narodeninách zopakuješ snáď všetko: lev, (r)yba, slon.
Po prvých zvieratkách to boli pomenovania príbuzných – baba, dedo. Neskôr starký, starká, ďalej Tvoja obľúbenkyňa Aňi (Anička) a kamoška Hankáááá (meno, ktoré sa u nás rozlieha, vždy keď chceš ísť von a mám zavolať aj našu malú kamarátku). Maoš (Maroš), k(r)sný, Janka, Katka, Matúúúúš (dôraz na to túúúúš bol rozkošný), Nina, Dado, Šimi, Peti J (na základe toho, že ja som občas doma na ocinka zakričala aj krstným menom – Peti, tak ti nerobilo problém osloviť tak aj ujenka) a už teraz aj Jurko (s takým zamlčaným „r“ 😉 ), či Ma(r)ek (aj keď minule si si nachytro nevedela spomenúť a bol z toho Maky).
Časti tela si tiež postupne objavovala – nos bol prvý, nakoľko sme Ťa občas rozveseľovali hláškou: „Pípa Ti nos!“ (od toho sa neskôr vyvinulo slovíčko – nôž 😀 ). Ďalej si s obľubou hlásila, keď si našla vlas. No a nakoľko si si vedela spapať palec na nohách, tak si čoskoro vedela (síce trošku skomolene) povedať palec a prsty. „Rukýýý“ kričíš, keď ich máš zašpinené, držíš ich pred sebou vystreté a čakáš, kým sa niekto “dovalí“ Ti ich utrieť (na prvé pokusy som najskôr nevedela, čo sa deje a tak som si temer nohy dolámala). ´Ruky umyť!´ sme vždy zavelili, keď sme boli na WC skúšať šerblík alebo sme prišli z vonku, takže sa Ti toto slovíčko vrylo do pamäti dostatočne skoro. Dnes ho využiješ, aj keď chceš ísť ocinkovi na ruky :D. Jaj a aby som nezabudla na PUPOOK, ktorý si nám rada ukazovala možno ešte aj skôr ako nos. Našťastie, že si nosila body tielka, ktoré sa zapínali pod zadočkom, lebo nám chvíľku trvalo Ti vysvetliť, že nemôžeš predsa na verejnosti ukazovať pupok :). A nieto ho hľadať ešte na maminke, či ocinkovi. Ešte sa k tomu teraz pridali nohy a oči, ktoré nám s radosťou objavuješ v rannej polospiacej fáze v posteli (tie oči myslím).
Čo sa týka stravovania, tak papať bolo tiež jedným z prvých slovíčok. A aj keď niekedy to počuť o 4.40 nie je výhra a raňajky som servírovala s jedným okom zatvoreným. Ale zas aspoň sme vedeli, čo Ti chýbalo. Ako správne ockove dievčatko bolo ďalšie slovíčko MASO (i keď zo začiatku to označovalo mäso aj zemiaky), neskôr (r)yžu. Tu začali prvé nedorozumenia, lebo sa neskôr objavilo nové slovíčko – (l)yžu. A keďže nebol dôraz na prvé písmeno, tak to bolo trošku mätúce. Neskôr sme sa dovtípili, že to má byť lyžička – že proste chce (l)yž(ičk)u. Nôž bola už len odnož zo slova nos a hrach sa vyskytol spolu s hrochom. Našťastie, že veľmi skoro si si začala pýtať aj vodu ako “vo“. Zároveň sa však na prechádzkach občas vyskytli neslané tyčinky a nové slovíčko bolo na svete – tyči. Koáč bol koláč.
Zo skupiny nezaradených slovíčok sú tu pisni (pesnička – tiež jedno z prvých slovíčok), ko(c)ky, bába (je klasicky bábika), bicy (bicyklík), gól – alebo dnes už (l)opta, pisok (piesok), auto, v(l)ak. Len máme menšiu dilemu – Ako jej máme vysvetliť, že taký nákladiak alebo kamión nie je vlak 😀 (Zvolaním: „Vlak!“ nás minule prekvapila cestou autom do mesta a my sme len nechápavo pozerali, kde ho asi tak vidí.) Kakať je označenie pre akúkoľvek potrebu, ale sme teda zaň radi, pretože už cez deň plne využívame šerblík.
A jedno multifunkčné slovíčko: papu – označenie pre papuče, ponožky, pančuchy i topánky a potom sa mama vynájdi 😀 .
Ako som už spomínala – vyskytli sa už u nás aj prvé vety. Zúfalé: „Kde je?“ patrilo stratenému plyšovému maznáčikovi, neskôr doplnené aj o to podstatné meno – napr.: „Havó, kde je?“. Ďalšou takou prvotnou (prvosienkou) vetou bolo: „Poď sem“.
A nemôžu chýbať ani skomoleniny – ako momócť – čo je spojením ´mama pomócť ´. Samozrejme, že ešte stále používaš aj tú svoju detskú “čínsku“ reč a to najmä, keď sa rozčúliš alebo nám niečo potrebuješ súrne vysvetliť. Dobre, že si sa včera nepohádala s dedom, keď ste sa dohadovali na tom, akú pesničku pustíte ako ďalšiu a to Ti pritom nič nebolo rozumieť. Len to Tvoje nové: „A preečóóó?!“ A človek Ti môže do nekonečna odpovedať odôvodnené vysvetlenia, ale keď ťahavé „A prečóóó?!“ zaznie tretí krát, mám chuť už len povedať: „A preto!“ 😀
Do dvoch rokov to bolo zopár slovíčok, ale okolo toho druhého roku si sa začala chytať viac. Samozrejme, že si nám rozumela aj predtým, aňo a nie fungovalo, takže aj s obmedzenou slovnou zásobou sa to dá (na menšie výnimky, keď nie a nie prísť na to, čo by si chcela). Zaujímavosťou je, že rozprávať poriadne nevieš, ale slová pesničiek alebo niektorých replík dokážeš hovoriť zarovno narozprávanou rozprávkou, ktorú počúvame v aute. Taktiež, ak človek vie, že spievaš Kolo – kolo mlynské, tak zistí, že ho vieš zaspievať aj sama, takmer celé. A tak si pospevuješ a točíš sa spolu s bábikou v obývačke. Podobne sa chytáš aj na ďalšie pesničky a to nám robí radosť.
S láskou maminka Majinka
