List Bambulke č.7: Už som spapala všetko maminkiné mliečko a spávam vo svojej izbičke (alebo ako sme prežili kojenie i jeho koniec)

Moja milá Bambulka,

bola som vždy vďačná za to, že Ťa môžem kojiť. O to viac, keď si predstavím všetky tie “peripetie“, ktorými sme si po Tvojom narodení museli prejsť. A že ich nebolo málo. No a aj napriek tomu, že sme nemohli byť od začiatku spolu, že si sa narodila cisárskym rezom, či som si vypočula aj niečo o mýtickom “slabom mlieku“, sa nám to podarilo. A preto, keď aj na maminku prišli horšie časy a pani doktorka mala len obmedzené množstvo liekov na predpis, som sa nevedela stotožniť s jej tvrdením, že už si len veľká a papať maminkine mliečko už nemusíš. Mala si niečo pred prvým rôčkom, zjedla si všetko, čo nezjedlo Teba, ale i tak som si nevedela predstaviť, že sa mám už od Teba drobného malého uzlíčka „odpútať“ (alebo teda Teba odo mňa). Sú situácie, kedy sa takémuto kroku nedá vyhnúť – nevyhnutné lieky pre mamičku, ktoré by škodili bábänkám ako si Ty alebo očakávaný príchod malého súrodenca. Pokiaľ sa nás však netýkalo nič takého vážneho, tak som bola rozhodnutá Ťa naďalej kojiť. I v mojom okolí som sa stretla so skúsenosťou, že približne do roku a pol im to vydržalo. Tak som bola odhodlaná aj ja. A čo by som to utínala, keď nám to tak krásne išlo? Bez problémov, bolesti, bez nakupovania mlieka a ohrievania ho v noci. (V noci, počas Tvojho aj môjho polospánku, som Ťa len zobrala z postieľky, pekne si sa napapala a spinkali sme sladko ďalej.)

Pomalinky, postupne …

Bola som však vystríhaná pred tým, že dieťa tak dlho kojené, v čase keď začne rozprávať bude pýtať mlieko aj na verejnosti, v čakárni, či v obchode. Kým je bábätko malinké, nie je sa za čo hanbiť. Veď aj dospeláci si na verejnosti občas dačo zobnú. A keď také malé nevinné stvorenie prepadne hlad, prečo by ho maminka nemala nakŕmiť? No pri takom poskakujúcom malom žihadle sa to už s takým pochopením nemusí stretnúť. U nás sa to upravilo akosi samé. Keď si mi okolo toho ôsmeho – deviateho mesiaca začala zdvíhať tričko, a tým naznačovať, že by si si i niečo dala a od raňajok, ktoré už boli tiež v tuhom skupenstve, ubehlo trochu času, som si uvedomila, že je čas na nejakú tú desiatu. Jabĺčko, hruštička, banánik, či iné dostupné ovocie sme vždy doma mali. Doplnila si zdravé vitamíny a bruško ostalo sýte. Tak sa stalo, že si pila mliečko pred obedným spánkom, pri ukladaní sa na nočný spánok a nadránom (približne okolo štvrtej, či piatej hodiny), kedy Ťa prepadol hlad, ale po doplnení zásob si krásne hajala ďalej. Ó a áno, musím sa priznať, že keď si ráno otvorila očká a ako malé vrabča si otvárala ústa, tiež prišlo vhod kojiť a nevytiahnuť rozospaté telo spod teplej periny. To sme získali čas sa trošku prebrať, vyblázniť v posteli a v pokoji pripraviť klasické raňajky.

Poďme k veci…

Ako si časom rástla, som si uvedomovala, že nočné upokojovanie a zaspávanie na maminkiných prsiach nie je tým najlepším zvykom. Že keď príde čas, nebudeš sa chcieť vzdať zaspávania pricucnutá na maminke. Pomaly však táto metóda strácala svoj doposiaľ takmer stopercentný účinok. A zúbky silneli. Samotné kojenie nebolo bolestivé, ale keď si sa už napapala a prišla si do fázy, že sa chceš len upokojiť a zaspať, tak nastalo dudlovanie. A to bolestivé bolo. Nahrádzala si si tým cumeľ, ktorý si zakaždým odmietala a nikdy si žiadny nemala (2 – 3 výnimky potvrdzujúce pravidlo som poctivo fotograficky zdokumentovala), hoc sme sa o to snažili. (Ľahšie povedať, že ten cumlík spapal pes ako odučiť od prsta v ústach.) Nejaký čas som sa Ťa snažila od zlozvyku dudlovania pri papaní odnaučiť, no nič nepomáhalo. A nejakú dobu som sa to snažila vydržať, ale prišla som až k vnútornému rozhodnutiu, že to takto ďalej nepôjde. Pomalinky sa blížil môj vytýčený rok a pol od Tvojho narodenia a začala som uvažovať nad ukončením. Ako čo najšetrnejšie, s ohľadom na Teba, by to išlo. Nechcela som to urobiť zhurta, šokovou terapiou. To by sme to preplakali ja aj Ty. Už sme boli teda nastavené na tých zopár kojení za deň (cca 4) a k zníženiu tohto počtu som si vybrala tú najschodnejšiu cestu. Vynechať po zobudení ranné kŕmenie nášho vtáčatka. Len čo si otvorila očká a naznačila si, že chceš papať, schytila som Ťa na ruky a s heslom: „Hybaj rýchlo do kuchyne!“ som sa ponáhľala nachystať raňajky. Občas prišlo i na skrivenú malú hubičku signalizujúcu blízky plač, ale taký rohlík do ručičky všetko raz – dva vyriešil, kým boli raňajky hotové.

Ako postupovať pri znižovaní ďalších mliečnych chodov som už nemala predstavu. Prišli sme na to viac, menej náhodne. Raz, keď som Ťa zobrala do spálne na obedný spánok. Zobrala som Ťa na naše obvyklé miesto papania, do náručia a skôr než by som Ťa začala kojiť, som Ťa pohojdávala a spievala Ti pesničku. Predošlé tipy od iných mamičiek, aby sme skúsili zaspávanie ležiac spolu na posteli s nejakou tou uspávankou nedopadlo úspešne a skákala si po posteli ani nie do tridsiatich sekúnd. Takže som ani nedúfala, že by to teraz mohlo mať nejaký účinok.. Ale teraz Tvoj malý roztomilý prštek skončil v ústočkách, túlila si sa k maminke v náručí, v polohe na akú si pred spaním bola zvyknutá, v pevnom objatí bez možnosti vymýšľať. Až som si oči išla vyočiť, keď som videla ako Ti padajú viečka a len s námahou ich držíš otvorené. Teda radšej som Ťa len očkom sledovala, aby som túto vzácnu chvíľu nezakríkla čo i len myšlienkou, že zaspávaš. A zaspinkala si. A takto aj na druhý deň. Ale už tretí deň si šípila, že Ťa chcem “oklamať“ a uspať bez mliečka, čomu si sa bránila a hlasne si mi to dávala najavo. No stačilo vydržať minútku – dve a v tesnom objatí si sa nechala poddať jemnému kolísaniu a neustálemu spievaniu. Prvý týždeň bol ako na horskej dráhe. Raz si sa uložila hneď a inokedy to chvíľku trvalo, kým si stiahla svoje protesty. Nakoľko sa Ti po pár dňoch rozhodli niektoré ďalšie zúbky vykuknúť na svetlo sveta, tak večerné a nočné papanie sme ešte chvíľku ponechali. V také ubolené noci teplé maminkino mliečko trošičku upokojilo Tvoj žiaľ. I nastal deň “D“, kedy sme sa rozhodli, že tak krásnemu obdobiu je koniec. Strategicky sme si to naplánovali na piatok večer a teda aj následnú noc. Ráno sme nikto nemuseli vstávať a tak sme sa obaja Tvoji rodičia mohli psychicky pripraviť na krušnú, prebdenú noc. Večer to možno bol trochu boj, ale podarilo sa a zaspinkala si. V noci, približne okolo tretej hodiny, nastalo asi dvojhodinové okno plaču a dožadovania sa svojho. Vždy som Ti len hovorila, že už maminka nemá mliečko, že si všetko spapala. Nebol to sústavný plač. Boli to dve – tri minútové naliehajúce plače, po ktorých si sa vždy snažila ľahnúť si a uvelebiť sa. Privinula si k sebe svojho mojkáčika na spanie, svojho havinka, a ja som si zas k sebe pritúlila Teba, pevne Ťa objímajúc. Keď spánok neprichádzal tak rýchlo ako si bola zvyknutá pri teplom maminkinom mliečku, tak si sa opäť posadila a spustila plač. A takto sa to striedalo dookola. Znie to drsne a srdiečko ma zabolelo, keď si sa rozplakala. Ale vždy som mala na mysli, že o si chvíľku ľahneš naspäť a budeš sa snažiť zaspať, schúlená ku mne. Aby sme Ti pomohli ľahšie zaspať, tak sme Ťa ležiac v posteli striedavo hojdali a spievali Ti. Ponúkali sme Ti vodu, či čajík. No po pár glgoch, zistiac, že to nie je maminkino mliečko, si fľašku odmietla. Musím poznamenať, že už predtým sme skúšali nejaké tie kašičky na večeru a teraz aj umelé mlieko pre takéto nočné chvíle hladu, ale si ich bez rozdielu vypľuvala. Odmietala si ďalšie lyžičky a jednu si nám dokonca vyvrátila späť. A že sme vyskúšali zopár rôznych značiek overených inými mamičkami. Po približne dvoch hodinách si zaspinkala a spala až do rána. Musím však podotknúť, že v konečnom dôsledku to celkom dobre dopadlo. Čakala som oveľa horší scenár. Prebdenú celú noc strávenú v neustálom neutíchajúcom plači, až to nezvládnem, podľahnem tlaku nárekov a tým pádom sa nedostaneme zo začarovaného kruhu. Pretože ako sa vraví, že ak nakoniec dieťa predsa len dostane mliečko, bude si pamätať, že tá možnosť tu vždy je, len treba vydržať. Na druhú noc sa kolotoč mrnkania a hľadania si svojej polohy k zaspatiu znížil na niečo vyše hodinky a úspešní sme boli aj s pitím vody. Časom sme vyriešili aj otázku, či by si si niečo nechcela aj dzobnúť. Nemyslím práve maslový chlebík so zeleninou, ale také diétne detské nesolené kukuričné chrumky na chrumkanie v posteli v neskorú nočnú alebo skorú rannú hodinu, na zahnanie prípadného hladu. Na tretiu noc to už vôbec dlho netrvalo, kým si zaspinkala. To Ti práve bolo osemnásť mesiacov (rok a pol), takže sme splnili aj našu vytýčenú métu. Od týchto nocí si viac maminkine mliečko nepapala, zato sme zaradili viac mliečnych výrobkov do jedálnička. Aj testy u detskej gastrologičky potvrdili, že máš vyváženú stravu a umelé mlieko už nie je potrebné zaradiť, nakoľko ho rázne odmietaš. Sama som však bola prekvapená, že sme proces ukončenia kojenia relatívne rýchlo zvládli a bez nejakých veľkých problémov, či trápení.

Ako však teraz uspávať?

Nakoľko sme si však tým zrušili aj spôsob uspávania, bolo potrebné vymyslieť niečo nové. Začala som Ťa uspávala tak, že sme si ľahli do veľkej postele, pevne som Ťa objala a tak som sa s Tebou húpala, neustále Ti spievajúc. Prvotné protesty po chvíli utíchli, privinula si si havka a cumľala si si prštek až kým si nezaspala. Doteraz si bola zvyknutá spávať len vo svojej postieľke. Nechcela som preto, aby si sa naučila na veľkú posteľ. Prekladať Ťa z manželskej do detskej postieľky bolo čoraz náročnejšie. Tak som Ťa, sprvoti len na obedný spánok, zobrala do detskej izby, kde bola nepoužívaná posteľ. Tam som si s Tebou mohla ľahnúť a keď si zaspala, som Ťa nechala ďalej pokojne sladko spinkať. Urobili sme samozrejme bezpečnostné opatrenia, aby si nespadla pri Tvojich potulkách počas spánku. Na jednom konci postele ostal asi tridsať centimetrový priestor, vďaka ktorému si po prebudení rozkošne rozstrapatená, rozospatá pricupkala k nám do kuchyne. V jednej ruke havinko, v druhej nachystané papučky, ktoré ostali vyzuté pri Tvojej posteli. Krásny obrázok sa nám naskytol. Každé spiace dieťatko je milý malý sladký anjelik, no pohľad na spokojné vyspinkané bábänko s ružovými líčkami nepohladí na duši o nič menej. Časom sme Ťa tam začali ukladať aj na noc. Aby sme si boli istí, že sa hneď zobudíme na Tvoje mrnkanie, tak ako keby si bola vo vedľajšej postieľke, nainštalovali sme Ti do izbičky monitor zvuku s malou kamerou na prenos obrazu, tzv. elektronickú opatrovateľku (chúvičku). Ak si sa však nadránom nevedela uložiť, za nočného svetielka si napochodovala k nám do postele. A tak sme spolu spali až do rána. Noci, kedy si nemohla spať, či Ťa boleli zúbky sa striedajú so pokojne prespatými celými nocami. Dokonca si občas ráno poleňošíš vo svojej postieľke a až potom docupkáš k nám. A povedzme si na rovinu, ktorá maminka sa nepoteší spánku do ôsmej hodiny? Čo viac si priať? To je až splnený sen po prebdených preplakaných nociach. Samozrejme ešte potrvá, kým to bude pravidlo. Ale každé také ráno poteší. J

 

PS: Viem, že každá maminka a každé jej bábätko prežilo dojčenie po svojom. Za iných podmienok, za rozdielnych okolností, za iného zdravotného stavu, pôrodu, rodinných, či pracovných možností a podpory. Niektorej nebolo dopriate sa tešiť z dojčenia svojho malého pokladu. Iná maminka je vďačná aj za tých prvých pár týždňov, či mesiacov, ktoré mohla svojmu drobčekovi odovzdávať vzácne a potrebné látky materského mlieka. U iných ide všetko skvele, až kým nenastane chvíľa, kedy sa zhoršia podmienky a okolnosti dojčenia. Zároveň je dieťatko už väčšie, má už istý vek a prijalo dostatok materského mlieka k jeho vývoju, preto dospeje maminka k rozhodnutiu ukončiť toto krásne obdobie dojčenia. A iným dojčenie vyhovuje, prináša výhody a plusy a mamička sa rozhodne dojčiť až kým si dieťa samé nepovie „dosť“. Je na každej maminke ako sa rozhodne (alebo ako ju okolnosti prinútia), a preto aj tento list Bambulke je len našou vlastnou skúsenosťou a nikomu ho nepodsúvame. Veď ako sa hovorí, nikdy nesúď človeka (a jeho životné kroky), kým si neobul jeho topánky a neprešiel v nich niekoľko míľ. Tak veľa šťastia všetkým :).

 

Leave a reply

Vaša e-mailová adresa nebude zverejnená.