Moja milá Bambuľka,
tak ako aj minulý rok, tak aj tento sme k nám pozvali bratrancov na prázdniny. Nárast počtu detí v našej domácnosti z jedného na troch, hoc i len na týždeň, bude minimálne zaujímavý. Už minulý rok Ťa zaujímalo všetko, čo robili a rada si trávila s nimi čas. Len pri takom ročnom štuplíku sme museli dávať pozor, aby si im niečo nezobrala, čo by si mohla prehltnúť.
Nebudem klamať, trošku sme to mali uľahčené. V tomto týždni sa u nás v dedinke konal denný tábor pod záštitou miestnej eRko skupinky. A tak sme mali o program postarané. Doobeda od 9h do 11:30h. Nasledoval obed u každého doma a po poobednej sieste sa pokračovalo od 15h do 17h. Nešlo o to chlapcov “odložiť“, ale stráviť spolu zaujímavý čas vonku s vopred naplánovanými hrami, súťažami, tímovou prácou a zápletkou. Minulý rok sme si to už odskúšali a bolo to super. Tak sme si to i tento rok zopakovali. Veľká vďaka a poklona miestnym animátorom, i vedúcim, ktorí prišli na výpomoc. Samozrejme, že do všetkých aktivít si sa nevedela zapojiť. Na trpezlivosť nad riešením niektorých úloh, či zručnosť pri tvorivých aktivitách si ako dvojročná budeš musieť ešte počkať. Ale napríklad hádzanie mincou (ako demonštrácia prelietavého šťastia) si s radosťou skúšala tiež. A osvedčila si sa aj ako asistentka, keď si vždy ochotne podávala pero na zapísanie úspešného bodu súťažiacim. Ako deťúrence pobehovali medzi stanovišťami, či počas prestávok, mnohé sa radi pristavili pri nás, aby sa Ti prihovorili. Tu sa mnohokrát nezaprela Tvoja hanblivosť, ale postupne si si našla kamarátov. Naši chlapci nám chodili hovoriť, do akej aktivity sa zapojili, ako sa im darilo, prípadne sa priznám, že sme im s jednou úlohou i pomohli. Aj keď len jednou – dvomi nápoveďami, tá tretia nevyšla ani mne.
Partia detí bola prevažne rovnaká ako minulý rok, len pribudlo ďalších účastníkov. Tvoji bratranci sú síce “cezpoľní“, ale minulé leto boli nezabudnuteľní a tak si ich pamätali tak deti, ako i vedúci. Pamätnou sa stala najmä veta, kedy starší z chalanov bol dosť aktívny pri tímovom stavaní papierovej lode určenej pre celú skupinu: „Neďakujte mi, ja som sa sem prišiel baviť.“ Tento rok to tromfol rozhovor s vedúcim. Vedúci: „Poď sa s nami hrať, začína nová hra.“ „Nejdem.“ „Prečo?“ „Nudím sa!“ Z toho vyšiel záver: „Nudenie je nová činnosť, ktorou je človek natoľko zaneprázdnený, že sa nemôže ísť hrať.“
Postupne vyrastá nová generácia účastníkov tohto denného tábora a akosi samoautomaticky sa vytvoril kútik mini táborníkov. Stretávali sme sa tam tri maminky s tromi približne dvojročnými deťúrencami a jedným sedemmesačným fešákom. Vlastne všetko naši veľkí malí kamaráti. Tie výkriky a zvolania, kedy ste si s roztvorenou náručou bežali oproti sebe, keď ste sa konečne dočkali jeden druhého. Človek by čakal na záver nejaké veľké objatie, ale vždy sme sa smiali ako ste po tom grandióznom uvítaní ostali len sucho stáť oproti sebe. To ešte doladíme :). Často ste sa zapájali, aspoň okrajovo, do aktivít tábora a plnými dúškami užívali prítomnosť toľkých detí, ktoré sa radi s vami hrali.
S chlapcami sa dobre vychádzalo, len bolo treba dbať na dodržiavanie stanovených pravidiel. Lebo ako sa vraví: ´Podaj človeku prst a stiahne Ti celú ruku´, a ešte sa bude hnevať, že tá ruka nebola dostatočne dlhá. Raz podvečer, keď sme sa vrátili z poobedného tábora a následného približne hodinového pobudnutia na blízkom ihrisku, sa chalani pustili do hry. Samozrejme sa dostali do družnej debaty, aký postup v stratégii by bol najideálnejší. Každý mal pohotovo v rukáve nejaký pádny argument a so zanietenosťou bojoval v tejto ústnej šarvátke za práve tú jeho cestu ďalšieho napredovania. Do kuchyne však doliehali len čoraz stupňujúce sa decibely detských hlasov. Nič však neobvyklé – klasické súrodenecké “debaty“, ktoré si pamätám z vlastného detstva (i keď témy sa rokmi možno trošku menia). Po vypočutí jednej aj druhej strany, kedy bola na vine pravdaže vždy protistrana, sme dospeli k nejakému tomu konsenzu. Vrátila som sa naspäť do kuchyne nachystať večeru a síce po chvíli bolo počuť ako presadzujú opäť každý iné názory, ale držali sa dohody a boli pekne potichu (pozn. bývame v byte). Ťažšie ich bolo dostať následne ku stolu k večeri, ale istým vyjednávacím procesom sme sa k tomu po chvíľke dostali. No a tu sa dostávam k pointe, prečo opisujem pre každú mamu tak (možno aj denno-denne) bežnú situáciu. Ty, naša Bambuľka, si mala ešte nejaké tie pozostatky po nádche. Už Ťa však veru dávno omrzelo fúkať si ten malý drobný noštek. Chlapcov som ponúkla večerou a predtým, než by som Ti nabrala na tanier, som Ti na Tvoju veľkú nevôľu utierala nos. Samozrejme za hlasného prejavu Tvojho nesúhlasu. Keď bolo všetko hotovo, pýtam sa chlapcov: „Aj vy ste robili také ofuky s fúkaním nošteka, keď ste boli malí?“ (Som v nich ako mladších stvoreniach hľadala nádej na pochopenie tohto detského rozruchu.) A tu ako studenú sprchu som dostala pohoršené, rázne a znechutené: „Nie!“ A som bola vybavená. V tom momente som nevedela, či ostať zamrznutá alebo sa dosýta zasmiať nad tými mojimi anjelikmi. Viac som takú chybu neurobila.
Mimochodom, nedá mi nespomenúť, že si ich Bambuľka s obdivom a ticho sledovala pri každej ich práci a činnosti. Raz, keď sa opäť ozývali rôzne hlasy a zvuky z obývačky, tak vás išiel ocinko skontrolovať. Hneď vo dverách si ho stopla. Tými svojimi maličkými rúčkami si ho vytláčala von a taký krik si s ním robila, že človek by si myslel, že mu chceš povedať, aby vás nechal ďalej sa hrať a neprerušoval. A ocinko sa v nemom úžase, čo to vošlo do našej malej dcérenky, nezmohol na viac ako zahlásiť prímerie v obývačke a vydať pokyn, aby všetci “poslúchali“.
Naša obývačka sa stala nielen dočasným územím našich prázdninárov a priestorom detských hier a aktivít. Ale sa aj každý večer menila na domácu kinosálu. Chlapci tu mali rozloženú posteľ, do ktorej sa večer pohodlne uvelebili a Ty si sa vždy medzi nich vtesnala. Pyžamový večer mohol začať. Výhod to malo hneď niekoľko. Ak jeden z chlapcov zaspal skôr ako skončil film, či rozprávka, tak sme ich nemuseli večer nikam prenášať. Vďaka výberu z nášho domáceho filmového archívu sme mali vopred pod dohľadom vhodnosť sledovaného programu. (Nechávala som ich totižto chvíľku samých, kým som si s Tebou išla ľahnúť a uspať Ťa.) No a filmy sme mohli spustiť aj skôr ako o pol deviatej, zároveň išli bez reklamy, takže záverečné titulky sa dostavili práve v čase, kedy bolo potrebné sa uložiť na nočný spánok (a možno občas aj o trošku skôr 😉 ). No nikto nereptal a všetci spokojní sme išli spať. Juj a priznám sa, že tá rozložená posteľ tu ostala ešte nasledujúci víkend. Počas tých horúcich popoludní bolo super sa nachvíľku uvelebiť do tohto kráľovstva, vyložiť si nohy a niečo si trochu prečítať.
No a keď sme sa v posledný večer lúčili, tak vypadla i nejaká tá slzička za tým našim chlapčenským osadenstvom, ktoré nám tu spestrovalo týždeň a boli neoceniteľnou súčasťou pre Tvoju malú detskú dušičku.
S pozdravom
maminka Majinka
