Každé dieťa je iné. Toto platí nielen pri hraní detí – rovesníkov na pieskovisku, ale aj doma. Dve vlastné deti a obe povahovo odlišné. A ešte k tomu výchova. Jasné, že ich vychovávame rovnako, ale keď sa človek hlbšie zamyslí, zistí, že rozdiel predsa len je. Mám pocit, že prvorodené dieťa je vychovávané viac s plánom – s programom – a občas i s nazretím do tabuliek. Druhé? Možno v prvých mesiacoch sledujete jeho kognitívny vývoj a napredovanie, ale postupne už nie ste tak “v strehu“. A aj ono je viac odvážnejšie, viac otvorené svetu a možnože i viac bezprostrednejšie. Alebo žeby nie?

Aj keď sa tomu snažíte vyhnúť, ale predsa porovnávame. Kedy ktoré z našich detí začalo štvornožkovať a či vôbec. Kedy sa začali stavať alebo chodiť, ktoré ako papá. A ďalším míľnikom je bezpochyby dokedy má plienku. Úprimne tu poviem, že pri prvej dcérke som ju prvýkrát dala na šerblík v štyroch mesiacoch. Niekto sa zhrozí, iný zasmeje a niekto si spomenie na bezplienkovú metódu praktizovanú takmer od narodenia. Úprimne klobúk dolu, tým mamám, ktorým sa táto metóda darila praktizovať, ale ja by som toto “nedala“. Na prvé pokusy v štyroch mesiacoch ma motivovala moja mamka so slovami, že so mnou chodili od takého veku na nočník. A tak máme rozkošnú fotku ako našu Bambuľku držím nad šerblíkom a ona má v rukách malú knižočku, ktorú s nami rada “čítavala“. Až to znie tak futuristicky. Čo hovorím? Prvé dieťa…

A áno začala do neho príležitostne vykonávať potrebu, ale po pár týždňoch prišli prvé štrajky až sa na nočník nechcela ani posadiť. Dali sme si pauzu a opäť skúsili v 8. mesiacoch. Nešlo nám ani o úplné odplienkovanie, ale o akési ľahké spriatelenie sa s touto malou toaletou. Zase to vydržalo nejakú chvíľku a opäť sa začala búriť.. Až sme to odložili na jeden a pol roka, kde ho veľmi pomaly začala ako tak tolerovať.

Druhé dieťa – nové

Všetky predošlé skúsenosti viedli k odhodlaniu, že pri druhej dcére nechcem nič uponáhľať. Prvý pokus začal v približne mesiac pred jej druhými narodeninami. Znova som chcela staviť na 7 dňovú odplienkovaciu metódu. Proste ísť na to zhurta. Hneď v prvý deň jej dať dole plienku a mimo nočného spánku ísť celý deň bezplienkovo. Jasné, že v prvé dni sa treba pripraviť na cikanie kdekoľvek. Ak je možné, tak kusové koberce treba poodkladať. Avšak ani pred tým druhým rokom nebola naša mladšia princezná pripravená. Tu si priznávam, že chýbala aspoň menšia príprava. Kto číta tieto riadky, nech sa poučí na mojich chybách. 😉 Či už na premotivovanej príprave pri prvej alebo na extra ležérnom prístupe pri druhej dcére.

Priebeh pri druhej dcére bol nasledovný. Najskôr postupné zistenie, čo sa od nej očakáva a potom i príležitostné vycikanie, z čoho sme mali radosť. To je normálne. Aj to že ušlo. Bolo to tak 50 : 50. Osviežila som si aj nejaké informácie k odplienkovaniu. V článku uvádzali, že takto malé dieťa ciká približne 20 – 30 minút po napití. Tak sme skúšali – opäť raz s úspechom a inokedy s neúspechom. Cikanie sa nedá úplne naplánovať. Aby som to však najlepšie vystihla, tak som jej cielene dávala napiť vodu približne 20 minút pred celou hodinou. Kdesi som tiež čítala, že pravidlom pri odúčaní od plienok je, že dieťa vie vydržať hodinu necikať. Posadili sme ju po tých 20. minútach na jej malý trón a čakali sme, kedy sa vyciká. A aj sa podarilo. Ale aj s nehodou po ďalších 15. minútach. Viete si predstaviť naše následné sklamanie po veľkej radosti. Ale nevadí – len začíname. To príde.

Keď však už prišiel tretí deň a nevideli sme nejaké veľké pokroky. Do toho si naša škôlkarka priniesla zo škôlky virózu, a tak som nevedela kam prv skočiť, ktorú skôr ratovať a čo skoršie dať vyprať… A my sme odplienkovanie odložili na neskôr. Nebola na to ešte pripravená. Spätne si hovorím, že aj dobre. Ako by som ju v tej zime z overalu vyťahovala vonku, keď by to na ňu prišlo? Na tento aspekt som vopred nemyslela.

Zvyk, ktorý nám pomohol

Síce sme našu mladšiu Palculienku nezbavili plienok, ale začali sme praktizovať jeden zvyk, ktorý nám dosť pomohol. Začali sme ju usádzať na šerblík hneď ráno po zobudení a po obednom spánku. Po prebudení telo potrebuje uvoľniť nazhromaždené tekutiny a urobí to priam automaticky. Približne v 99 % prípadov sa vždy vycikala. A ona si začala uvedomovať, čo robí a kam to robí. Mimo tých chvíľ mala po celý deň a noc plienku.

Približne v 2 rokoch a dva a pol mesiaci sme dali opäť šancu odplienkovaniu a zase rovno bez plienky na celý deň. Prvý úspech samozrejme vystriedala prvá mláčka, ktorá čiastočne skončila i na koberci. Tento krát som ho zabudla odložiť. Moja chyba. Tak sa pekne vyčistený presúšal na balkóne. Niekde by bol problém odtiahnuť väčšie kusy kobercov, a preto sme ich odstránili iba v dennej časti – v obývačke a kuchyni. Aj hračky som im tento raz sama preniesla do obývacej miestnosti a trávili sme tam celý deň. Ďalšie izby boli zatvorené – našťastie ich ešte nedočiahla otvoriť.

Odplienkovanie v lete

I teraz bolo vidno rozdiel medzi našimi dcérami. Hoci sa obe odúčali približne v máji, každá to poňala inak. Mnoho mamičiek sa sústredí na odúčanie v lete, aby deti mohli behať od pása dolu nahé. To preferovala aj naša mladšia slečna. Keď to na ňu prišlo, tak si bežala sama sadnúť na šerblík, ani nikomu nič nepotrebovala hovoriť. Zo začiatku jej aj niečo málo cestou uniklo, ale postupne to začala aspoň do svojho cieľa zadržiavať. Nerada sa však zdržovala sťahovaním nohavíc. Pravdupovediac nevnímala rozdiel medzi tým, keď mala pod nohavicami plienku a keď mala len čisto nohavice. Ale pre tento raz bolo odplienkovanie úspešné.

Najťažšia fáza prebehla približne za prvé 3 dni, do toho týždňa – dvoch jej občas niečo ušlo a následne to bolo už fajn. Dokonca nám začala odmietať plienku aj na noc. A aj keď som mala v pláne jej ju na noc nechať ešte istú dobu, tak na jej silné odmietanie sme približne po 3 – 4 týždňoch vysadili aj nočnú plienku a na naše prekvapenie sa nepocikala. A my sme na ňu hrdí. Síce sa ešte stalo v nasledujúcich týždňoch, že sa zahrala a cvrklo jej, ale to je normálne a bolo to skutočne len výnimočne.

Odkladanie plienok na jar či jeseň má tiež svoje výhody. Našej prvej Bambuľke sme nechali nohavice bez plienky, a keď jej aj niečo ubehlo, tak to vsiakli tepláky. Žiadna stopa na podlahe neostala. Len dieťa putovalo do sprchy a oblečenie do práčky.

Čo som v podstate chcela týmto povedať, že znovu sa potvrdila stará známa veta: „Každé dieťa je iné a netreba ich porovnávať.“ Ani u našich detí priebeh nebol rovnaký. A ani metódy a spôsoby, akým sme na to išli, nevplývali rovnako na obe. Budem preto rada, ak sa podelíte s vašimi skúsenosťami v komentári. Možno niekomu pomôže iný – ďalší pohľad na danú problematiku. POZOR však! Reklamné a nevhodné komentáre nebudú schválené.

Toto je už tretí príspevok o našich skúsenostiach nazvaných ako nočníková epizóda. (Nájdete ich v sekcii „Svet s deťmi – Listy Bambuľke“.) Nie je to najkrajšia téma k nedeľnému obedu, ale príde obdobie, kedy sa nás to neodmysliteľne (bytostne) týka pri výchove detí. A preto sme sa podelili aj s tými našimi skúsenosťami. Možno to niekomu pomôže a my si zachováme spomienky na radosti a starosti tohto krásneho obdobia.

Na záver vám ďakujeme za prečítanie a pozývame vás i k ďalším témam na našej familiárskej stránke.