Smejem sa. To naše dieťa je geniálne. Alebo si to len nahovárame (namýšľame)? …asi to bude to druhé. 😀
Ale pekne po poriadku.
Naša malá Palculienka začala používať jedno slovíčko. Alebo to skôr znie ako povzdych. Predsa len v 8.mesiaci by to bolo minimálne extra šikovné dieťa, keby začala hovoriť. Je to také nejasné „HAP“. Uvedomila som si však jednu vec. Toto „HAP“ je univerzálne. A myslím, že len my ho obmieňame a prispôsobujeme situácii, ktorú náš najmenší poklad prežíva … alebo žeby nie? Tak to potom bude skutočne geniálna :D.
Keď sedí v sedačke alebo je stále v postieľke (navzdory tomu, že sa už milá slečna zobudila a všetci okolo nej len chodia, no nikto ju z nepochopiteľných dôvodov ešte nezobral), tak počujeme „HOPA“.
Keď sedí vo svojej stoličke pri stole a my zvoníme lyžičkami, vidličkami o taniere a mištičky chystajúc obed, zvoníme asi lepšie ako zvonár v chráme Matky Božej v diele od Victora Huga, pretože už nedočkavo bľaboce svoje „HAM“.
No a do tretice, čo by ste povedali, že by to mohlo byť? Sme vonku, z kočíka trčí malá zvedavá hlavička (aspoňže vymysleli pásy do kočíka) a ozve sa „HAV“ (rozumej havo – pes obyčajný 😉 ).
No a teraz mi povedzte, či sme len my blázni. Keby prídete k nám, tak počujete len akési detské malé štebotanie. Ale keď niekomu prezradíme, čo počujeme my, tak to tam už počujú tiež.
Nedalo mi to a poprosila som uja Googla o radu. Jedna z jeho informácií bola, že deti v tomto veku používajú bľabotanie ako ma-ma-ma, ba-ba-ba. Postupne ich skracujú len na dvoj-slabikové ma-ma, ba-ba (to na nás sedí). Slabiky ma-ma sa stávajú slovom (mama 😉 ) až vtedy, ak ich začne používať zámerne a výhradne k jednej osobe. Tak to si ešte zrejme musím počkať. Zatiaľ je „mama“ každý. A myslím, že je to skôr citoslovce pre akúsi nespokojnosť a nenaplnené potreby, na ktoré úpenlivo upozorňuje, že ich chce, ale urýchlene, naplniť 😀 (no ale fakt, že máme dve deti si žiada, že každé chvíľku musí počkať 😉 .. veď to poznáte).
A na záver – nie, nemám nasadené ružové okuliare. Myslím si, že každé bábätko je istým spôsobom geniálne. Viete si predstaviť, koľko toho musí taký malý človiečik zvládnuť? Koľko sa naučí napríklad do takých troch rokov? Najskôr rozoznať maminku, ocinka od machúľ, potom preskúmať ručičky, ožužlať nožičky, otočiť sa na bruško, na chrbátik, štvornožkovať, vyliezť na sedačku, skúšať stáť na nohách a to nehovorím o chodení, behaní a postupne aj rozprávaní, papaní, obliekaní a mnoho ešte ďalšieho. No povedzte, čo ťažšie ako toto sa za život naučíme? A ako to nás, maminky, veľmi dojíma, keď vidíme ten prvý úsmev, prvý plazecký pokus, prvý krok alebo keď sa dorozumieme, na čo myslí a čo chce. Treba si všetky tie pekné chvíľky užiť, vychutnať a zdokumentovať, aj keď niektoré dni je to ťažké, ale keď tie bábätká tak rýchlo rastú.
